"Dáš si niečo?"
"Vlastne som na odchode." Zdvorilo ale pritom s drzým úsmevom na perách som odvetila a svoje telo som na vysokej barovej stoličke odvrátila od barového pultu. Zostala som úplne paralyzovaná, keď sa mojím očiam naskytol pohľad na osobu, ktorá ma zvala na pohárik.
"Brain Bay."
"S najväčším potešením, whisky?"
"O čo ti ide?"
"Prečo by mi o niečo malo ísť, možno som mal len potrebu.." Stíchol. Vždy to robil keď potreboval povedať niečo, čo mal dlho naplánované ale vedel, že ho niekto prečítal skôr než tie vymysli vyslovil. "Vidieť starých známych"
"Nevedela som, že niekto ako ty sa rád vracia k starým známym, hlavne nie keď ich za takých zvláštnych okolností opustil."
"Sama dobre vieš, ako to bolo Amy." Nenávistne zasyčal, pričom moje zápästie pevne zvieral v jeho dlaní. Ako keby sa vôbec nič nezmenilo. Ako keby to stále bol ten starý Brian a ja jeho nevinná Amy.
"Skončilo to, spomínaš? Pusť ma."
"To neznamená, že to nemôžeš opäť začať."
"Čo potrebuješ?" Spýtala som sa zatiaľ čo som si odpila z pohárika whisky. Klub sa začal čoraz viac napĺňať ľuďmi a basy hlasitej hudby otriasali celou budovou. Odpoveď sa mi nedostavila, naopak som opäť zacítila jeho ruku na mojom zápästí a prudkým strhnutím ma ťahal za jeho mohutným telom k východu.
Slovami ani neviem opísať koľko nostalgie sa mi vynorilo v hlave po zdĺhavej ceste.
Nočný Stockholm, chladný večer, svetlá z pouličných lámp a smiech ľudí, ktorý si ani nevedeli predstaviť koľko hrôzy sa môže diať vôkol nich. Ešte do teraz si pamätám tie titulky novín, tie vystrašené tváre a chaos, ktorý nastal. Zdá sa byť až neuveriteľné byť po toľkých rokoch opäť tak blízko tomu celému.
"Myslím, že je to tu už dosť tiché na to, aby si sa mi mohol zdôveriť, čomu vďačím za tvoju návštevu." Ironicky som poznamenala pár metrov od klubu, kde hlasitá hudba znela už len ako vzdialená melódia rozptýlená v čare hviezdnej noci.
"Chýbaš mi Amy." Chrapľavo zašeptal a pevne ma pritiahol k jeho telu. Drahý, výrazný parfém mi v okamihu omámil všetky zmysli. Očami som jemne zaklipkala tesne pred jeho tvárou a pomaly som ich nadvihla ku tým jeho. Vždy ma fascinovala ich farba, to tajomno, láska a vášeň v nich. "A viem, že nie len ja mám v hlave všetky tie okamihy." Potichu dodal, pričom si svoje pery jemne oprel o tie moje a bruškami prstom mi zastrčil neposlušný vlas z voľného drdolu za ucho. Aj cez všetky zábrany v mojej hlave som pomaly cítila ako sa tempo môjho srdca zrýchľuje a po tele mi naskakujú malé zimomriavky. "Vidíš ako rýchlo si ťa viem podmaniť?" Jemne sa zasmial pred tým, než na mojich perách zanechal slabé uhryznutie a tak dlho očakávaný bozk.
"Povedz mi skutočný dôvod prečo si sa vrátil." So zvedavosťou v hlase som prehovorila a bielu perinu som si potiahla bližšie k hrudi. Stále to bolo také neuveriteľné, ako by všetky spomienky rázom ožili ja som sa opäť ocitla v celom tom dramatickom kolobehu. Vôňa čerstvo uvarenej kávy mi vyčarila mierny úsmev na perách. Zbožňovala som tu kombináciu jeho prítomnosti, ranných lúčov a rozmanitej arómy s odlišných druhou kávy.
"Prečo nechceš veriť tomu, že som sa vrátil kvôli tomu, že si mi chýbala?"
"Brain, poznáme sa už roky. Na tie tvoje sladké rečičky som letela kedysi ale po tom všetkom čo som ohľadom teba počula a na čom všetkom som sa zúčastnila, mi to príde len ako ďalšia tvoja hra, ktorá zahŕňa moju postavu.""Ide o nového klienta, potrebuje sa zbaviť jedného jeho zamestnanca, ktorý robí dosť problémy."
"Nie! Brain, už dávno som ti povedala, že s týmto končím, nechcem sa namočiť do ďalších problémov a už vôbec nie sa podieľať na tomto svinstve."
"Amy, zlatíčko." Nervózne zapriahol a pevne stisol moje zápästie. Adrenalín a strach, ktorý v okamihu naplnili celé moje telo spôsobili rozšírenie mojich zreničiek a nadmernú silu, ktorá mi dopomohla odtlačiť jeho mohutné telo od môjho. "Ja sa s tebou nezahrávam Amy!" Zvrieskol a na silu ma pritlačil o jednu zo stien rozľahlej kuchyne.
"Nerob to Amy!" S roztraseným hlasom som si opakovala sama pre seba pred zrkadlom v predsieni. Krvavo červený rúž som pevne zvierala v dlani, zatiaľ čo moje oči so strachom sledovali odraz veľkých hodín, ktoré každou sekundou tikali hlasnejšie. Možno to bolo z dôvodu nadmerného ticha v celom dome, či nervozity v mojom tele, no každý jeden tik zrýchlil tep môjho srdca o značnú mieru. Po chvíli som svoj zrak upriamila v zrkadle na svoje oči, ktoré vyzerali byť natoľko unavené. S jemným pohybom som si utrela rozmazanú šmuhu od ceruzky spod rias a na pery naniesla jemnú vrstvu rúžu. Hlasné zatrúbenie vozidla pred domom a svetlá, ktoré rozžiarili takmer celú ulicu ma prebudili zo svojho tichého vnútra a s nerozhodnosťou som stlačila kľučku na vchodových dverách. "Tak poďme na to." Nervózne som zašeptala a hlasito za sebou zabuchla mohutné dvere.
"Smiem si prisadnúť?" So žiarivým úsmevom som sa pozrela na chlapca, zodpovedajúceho Brainovému popisu. S jemným kývnutím ruky mi ukázal na stoličku tesne vedľa neho a opätoval mi zaujatí úsmev. "Dáš si niečo?"
"Whisky, ďakujem. Si tu sám?"
"Pravdu povediac som sa tu mal stretnúť s jedným mužom, niečo ako neoficiálny pohovor do našej firmy."
"Máš firmu?"
"Povedzme, že som len asistentom šéfa. Ale pokiaľ mám pravdu povedať, tvoja prítomnosť ma teší oveľa viac." So zdvihnutím oboch obočí si ma zrakom premeral a k rukám mi posunul pohárik. "A ty? Si tu sama?"
"Teraz už nie." S drzým úsmevom som sa na neho pozrela a pomaly si odpila z whisky. V malom boxe na okraji klubu som zazrela Braina. Všetko šlo podľa plánu, čo vo mne vyvolávalo ešte väčšie pocity nostalgie a hrôzy ak sa niečo zomelie v zlom smere.
"Vyzeráš byť ako niekto, kto vie čo chce." Hlasno, pomedzi hudbu som mu prehovorila do ucha a rukou mu jemne prešla od krku dole. "Poznám tu jedno miesto, nie je ďaleko." Presvedčivo som sa mu zahľadela do očí, ale na odpoveď som nečakala. Práve naopak. Miernym trhnutím za ruku som ho potiahla za sebou von z klubu.
Cesta skutočne netrvala dlho, budovala bola len blok od klubu, presne ako vravel Brain. Na opačnej strane ulice som si všimla jeho auto. Podľa jemného svetla v budove som si bola viac než istá, že je už na svojom mieste a moja úloha sa pomaly blíži ku koncu.
"Sme tu sami?" So zvrášteným čelom na mňa prehovoril a telom ma zastavil.
"Nemyslím si, že sem niekto chodí." Nervózne som prehovorila a očami som sa snažila zájsť nejakú ďalší inštrukciu kam ísť. Po pár sekundách som zazrela Braina, ktorý so zbraňou v rukách stál pri jednom z rozbitých okien, ktoré slabo osvetľovali jeho črty. S hlasným výdychom som pomaly vykročila vpred, čím som Lucasovo telo postrčila mojím smerom, bližšie ku Brainovi.
Vyzeral byť tak pokojný, ako by si ani vôbec neuvedomoval akú hrôzu práve vykonáva. So zatajeným dychom a s roztrasenými kolenami som sa opierala o jeden z množstva stĺpov, ktoré držali budovu ako tak pohromade. Vonku začalo pomaly svitať a Lucas vyzeral byť čoraz viacej zničený a zúfali z celej situácií, ktorá sa mu odohrávala na vlastnej koži. Netrpezlivo som hľadela na hodinky, ktoré ukazovali pol piatej ráno, už dávno malo byť po všetkom, lenže Brain zvolil pomalšiu metódu a Lucasovi jemne obtieral nôž o tvár. Hlasité zvuky topánok, ktoré sa začali ozývať celou budovou ma vytrhli z mierneho tranzu a moje srdce opäť šialene rozbúchali.
"Brain, pohni si!" So zúfalstvom som zvýšila hlas a kvokla som si ku hrubému stĺpu, ktorý ako tak zakryl moje telo. Jemný pohyb Brainovej ruky ukončil Lucasove trápenie a jeho oči sa zmenili na priam spokojné z nekonečného strachu a mučenia. Hlasité kroky po pár sekundách prestali, podľa tieňu na podlahe som usúdila, že blízko mňa. Zarazilo ma to, ako pokojne sa Brain tváril, ako by sa práve nič nestalo, ako by na neho nikto nehľadel. Chladná, mohutná ruka ma po chvíli uchopila za rameno a postavila znova na nohy. Brainova ruka sa v okamihu vzpriamila a pred blízkosti tváre som cítila hlaveň zbrane.
"Brain, neblázni!" So zúfalstvom v hlase som zvrieskla a dlane som si pevne položila na jeho hruď.
"Amy, zlatíčko. Kiežby toho toľko nevieš." Chrapľavo zašeptal a jemne mi prstom prešiel po líci, ktoré bolo celé zaliate drobnými slzami strachu. Hlasitý výstrel, ohlušujúce ticho ma zrazili na zem. S ťažkým nádychom som sa zahľadela do jeho oči, plných zúfalstva. Oči si pevne spojil do jedného celku a zbraň si tento krát priložil k hlave on. Jeho telo sa o pár stotín ocitlo na zemi vedľa mňa. A vtedy som to celé pochopila. Lucas bol len poslednou úlohou, lenže človekom, ktorý mal skutočne zomrieť bol Brain. Celú miestnosť zrazu ovládla tma, ktorá podmanila celé moje telo s posledným nadvihnutím a klesnutím hrudníka.
žlto-biele.
